V mesiaci november sa naši najmladší Stromáci, žiaci nultého ročníka, zapojili do celoslovenskej súťaže Tieňové divadlo. Úlohy boli náročné, trochu sme sa pri nich potrápili. Využili sme odpadový materiál, ktorý sa povaľoval v našej skrini.
Z kartónu, ktorý si žiaci doniesli z miestnych potravín, si za pomoci vedúcej klubu vyrobili trpaslíkov, ktorých si následne vymaľovali. Snehulienku sme obliekli do krásnych šiat, ktoré sme ušili zo starej dekoračky. Z krabice od paradajok sme snehulienke vyrobili postieľku, vankúš a prikrývku sme ušili zo starých látok. Pozvánky na divadielko sme nalepili na vrchnáky od jogurtov.
Na školskom dvore, pri nedokončenom oplotení, sme naťahali šnúry, na ktoré sme pripevnili staré posteľné plachty. Tieňové divadielko sa hralo za nepriesvitnou ľanovou plachtou. Využili sme svetlo, prostredníctvom ktorého sme vytvorili tieň.
Podujatie sa vydarilo, vyskytli sa menšie chybičky. Deti mali radosť z tohto zážitkového projektu. Aj obecenstvo si vyskúšalo vlastný tieň za plachtou.
Dramatizácia rozprávky: Snehulienka a sedem trpaslíkov
Rozprávač: Zlá kráľovná vyhnala Snehulienku do lesa.
Snehulienka: Ách, kam sa ja nešťastná podejem? Čo si len v lese sama počnem?
Rozprávač: Snehulienka blúdila lesom. Zrazu zbadala malé svetielko.
Snehulienka: Aha... tam je malý domček. Možno tam bývajú dobrí ľudia a dajú sa mi
najesť.
Rozprávač: Vošla do domčeka, ale nikto tam nebol. Na stole zbadala jedlo. Snehulienka si
odlomila kúsok chleba a vypila pohár mlieka.
Snehulienka: Ách, ako sa mi chce spať.
Rozprávač: Snehulienka si unavená ľahla do postieľky a zaspala.
V tom sa z hory vracalo domov sedem postavičiek.
(Trpaslíci prichádzajú na scénu a spievajú):
Hej ho, hej hop, my sme chlapci z hôr,
hej hop, hej hop, kamaráti hôr.
Hej hop, hej hop, my sme chlapci z hôr,
hej hop, hej hop, trpaslíci hôr.
- Ja som Vedko vzdelaný. Každý deň sa veľa učím, aby som bol zo všetkých najmúdrejší. Plány mám veľké – preveľké. Rád si čítam večer v postieľke.
- Ja som Kýblik. Hrám sa veľmi rád. So všetkými... aj sám. V kýbliku si hračky nosievam.
- Ja som Smejko. Najradšej sa usmievam, chichúňam a rehúňam. Od rána až do večera, až ma bruško pobolieva.
- Ja som Plaško. Vždy sa vyplaším, keď ma niečo vystraší.
- Keď mi sníček začne lietať po líci, zaspím hoci aj v pivnici. Rád ležím v postieľke mäkučkej, zakrytý v perinke teplučkej. Moje meno je Spachtoš.
- Stále kýcham, stále kašlem, stále smrkám. Nepomôže mi už nik, ani jeden kapesník. Kto som deti? Nuž predsa Hapčííí!
- Nič sa mi nepáči, stále sa len mračím. Ja sa nechcem nikdy hrať, skákať, ani vystrájať. Moje meno je Dudroš.
Vedko: Chlapci, chlapci! Tu niečo nesedí!
Hapčí: Kto odjedol z môjho chleba?
Spachtoš: Kto mi vypil pohár mlieka?
Vedko: Chlapci, tam niekto leží!
Smejko: Ticho, ticho.
Plaško: Ja sa bojím. Ja sa bojím.
(Snehulienka sa prebúdza, dvíha hlavu a sadá si na posteľ).
Trpaslíci spolu: Kto si dievčatko?
Snehulienka: Som Snehulienka. Zlá kráľovná ma vyhnala do lesa. Nemám kam ísť.
Trpaslíci spolu: Snehulienka, Snehulienka, môžeš bývať s nami! Dobrých ľudí sa všade veľa zmestí!
Snehulienka: Ďakujem Vám! Vy ste moji kamaráti!
PaedDr. Anna Molnárová – vedúca klubu Kyjovčík
